O nemocnici

3.2.2025

Jeho profesijný život vo Zvolene ohraničujú dva dátumy: 1. 11. 2011 tu MUDr. Michal Rybár začínal ako mladý lekár. Po jedenástich rokoch, presne 1. 11. 2022 sa sem vrátil ako skúsený lekár na pozíciu primára novovzniknutého ortopedicko-traumatologického oddelenia. Je vzácne, že sa do Zvolena vrátil po dlhoročnom pôsobení v Nemecku. Prečo, aké sú v medicíne u nás a v Nemecku rozdiely, a hlavne o tom, prečo sa medicína stala jeho životom, prácou aj poslaním nám 39-ročný lekár ochotne prezradil.

Vaša prax začala v roku 2011 vo Zvolene a od roku 2022 vaša prax vo Zvolene pokračuje. Čo sa udialo medzitým?

Áno, začal som vo Zvolene presne 1. 11. 2011. Odišiel som v júli 2013 a išiel som na neplatené praktikum do Nemecka, kde som začínal úplne od nuly. Tak ako to väčšinou býva, začiatky boli ťažké. Prvé tri mesiace som robil za nocľah a jedno jedlo denne, ostatné som si financoval zo skromných rezerv. Odišiel som kvôli tomu, akú som mal skúsenosť. U nás v tom čase nebolo toľko možností sa odborne vzdelávať a rozvíjať sa ako chirurg. Častokrát boli potrebné kontakty, známosti, taký bol môj subjektívny dojem.

Dôležitá bola pre mňa odborná stránka, vzdelávanie, predatestačná príprava a samotná atestácia. Tu na Slovensku mi chýbala akási  jednotnosť a systém. Keď išiel pacient do toho alebo oného mesta, v jednom meste vás s tým istým problémom riešil ortopéd a v druhom meste traumatológ. Nevedel som to pochopiť a nedávalo mi to zmysel-logiku. Vždy ma fascinovala chirurgia pohybového systému ako celku a v „slovenskom atestačnom vzdelávacom systéme – ponímaní“ je to podľa môjho názoru nie celkom najšťastnejšie. Uvedomujem si, že to má historický základ, ale celosvetové (nielen európske) trendy udávajú iný smer, z ktorého v konečnom dôsledku profituje pacient. Práve túto myšlienku by som chcel implementovať na našom novovznikajúcom oddelení. Bohužiaľ, žiadna zásadná zmena systému na Slovensku zatiaľ nenastala, ani za tých 11 rokov.

Nebude vám to prekážať pri vašej súčasnej práci? Vrátili ste sa, to sa veľmi cení...

Už nie, lebo som bol v Nemecku, robil som si základnú atestáciu a tá mi bola uznaná čisto ako ortopedická, potom som si robil „nadšpecializáciu“ zo špeciálnej úrazovej chirurgie a tá mi bola uznaná podľa zákona o uznávaní špecializácií ako plnohodnotná úrazová chirurgia. Mám teda obidve atestácie.  V Nemecku som pôsobil 9 rokov a počas tohto času som ešte absolvoval plné 2 roky atestačnej prípravy v odbore chirurgia ruky. Taký odbor na Slovensku, ako samostatný špecializačný odbor zatiaľ neexistuje.

Na Slovensku som sa nestretol so žiadnymi obštrukciami pri uznaní atestácií, všetko mi uznali a všetky dokumenty mi úradne overili, čo ma príjemne prekvapilo a som za to vďačný. V Nemecku to bolo na začiatku veľmi zlé, trvalo vyše roka byrokratickej šikany, kým mi uznali predchádzajúcu prax zo Slovenska, ale oplatilo sa. V princípe som stratil „len 3 mesiace“ atestačnej prípravy počas celej mojej odbornej praxe. A to aj možno trochu vysvetľuje, prečo ja, v mojom veku, na slovenské „pomery“ asi nezvyčajné, mám takú odbornú kvalifikáciu.

Áno v Nemecku začiatky neboli ľahké, ale keď som našiel správne pracovisko a dobrého šéfa mohol som sa rozvíjať, tak ako som to cítil a bavilo ma to. V podstate všade, kde som mal voľné ruky čo sa týka operatívy som ani nevnímal, že chodím do práce. Kým som, samozrejme, takéto pracovisko našiel, predchádzalo tomu niekoľko výpovedí a sťahovaní. V Nemecku si ale vážia, keď niekto chce a vie robiť.

Prezradíte hlavný dôvod, prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Vrátil som sa nielen z osobných dôvodov, ale aj z vlastného presvedčenia. Po toľkých rokoch som sa už musel vnútorne rozhodnúť kde chcem žiť. Slovensko verzus Nemecko. A do toho ako to už v živote chodí, môžete nazvať aj osud, paralelne prišla ponuka zo Zvolena. V Nemecku som mal isté miesto a zhodou okolností som mal možnosť ísť do vedúcej pozície na endoprotetickej sekcii na klinike, kde som pracoval. Tú som odmietol, prijal som ponuku zo Zvolena. Vôbec to nebolo ľahké rozhodovanie, ale rád prijímam výzvy. Hlavne som chcel pomôcť slovenskému pacientovi, uplatniť skúsenosti, ktoré som nadobudol. Dúfam, že moje rozhodnutie prinesie osoh našim pacientom.

Zo subjektívneho pohľadu v Nemecku som sa nikdy necítil ako doma, aj keď som si tam našiel pár celoživotných priateľov.

Prečo práve zvolenská  nemocnica?

Dávam na osobné vzťahy a ľudí si vážim. Vo zvolenskej nemocnici som mal pocit rodinnej atmosféry. Je až nevyhnutné, aby práve v chirurgii všetci ťahali za jeden koniec. Ako povedal toho času, v mojich chirurgických začiatkoch, jeden z mojich kolegov „chirurgia je kolektívny šport“, čo sa mi potvrdilo aj v Nemecku, na pracoviskách kde sa mi pracovalo najlepšie. „Na konci dňa“ je výsledkom spokojný pacient. MUDr. Rolko a MUDr. Ježík sa podieľali na formovaní mojich chirurgických základov, na ktorých som staval v Nemecku. Počas pôsobenia približne 9,5 roka v Nemecku som cca každé dva mesiace cestoval na Slovensko, a to už bolo neúnosné. Jedna cesta trvala cca 10 hodín (1100km).

V roku 2022 prišla táto ponuka zo zvolenskej nemocnice a po spoločných rokovaniach som sa mohol vrátiť. Vrátil som sa do vedúcej pozície, z ktorej sa pokúsim implementovať myšlienku „chirurgie pohybového systému“. Práve z tejto pozície by som rád rozvíjal vzdelávanie, vychovávania mladých kolegov v tomto duchu a odovzdával nadobudnuté skúsenosti zo zahraničia. Mojim cieľom je robiť zmeny v prospech nášho pacienta. Práve zvolenská nemocnica mi túto možnosť dáva a cítim podporu zo všetkých strán.

Oddelenie bolo vo Zvolene úplnou novinkou a pre pacientov je obrovským prínosom.

Ja a moji kolegovia sa snažíme o to, aby sme spoločne priniesli predovšetkým odbornosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti v našom odbore, samozrejme, prinášať ju v prijateľne dostupnom čase pacientovi.

Na čo sa špecializujete ďalej vo Zvolene a v Žiari nad Hronom?

Moja idea je, že keď príde pacient k nám, poskytneme mu najlepšie riešenie jemu šité na mieru, aké mu  vieme poskytnúť. Musím však priznať osobné nadšenie v oblasti implantácii bedrového kĺbu miniinvazívnym spôsobom, ktoré som zaviedol na klinike v Nemecku a zaučil mladších kolegov. Úspešne sa mi to podarilo implementovať u nás vo Zvolene, ale aj pre pacientov z okresu Žiar nad Hronom a z tejto skúsenosti a poznatku profitujú hlavne naši pacienti. Taktiež ma fascinujú moderné implantáty v oblasti endoprotetiky kolena, kedy implantáty takmer identicky kopírujú fyziologické pomery a výsledkom je priam neuveriteľný benefit pacienta po operácii.

Čo ste uplatnili (priniesli) z práce v Nemecku vo Zvolene respektíve v Žiari nad Hronom?

Priniesol som všetko to, čo som sa naučil, či už v endoprotetike, alebo traumatológii a snažím sa to predávať kolegom ďalej. V konečnom dôsledku z toho aj tak profituje len pacient.

Traumatológia vo Zvolene vždy bola primárne pod chirurgiou, tu som chcel vykonať určité zmeny v systéme.  Od systému sa totiž odvíja kvalita, a tak vzniklo samostatné ortopedicko-traumatologické oddelenie. Predovšetkým sme sa etablovali ako samostatný, plnohodnotný tím kolegov, kde sa počet lekárov od osamostatnenia oddelenia zdvojnásobil. Na začiatku bol výrazne citeľný nedostatok kolegov, a týmto vzdávam úctu všetkým, ktorí to so mnou ťahajú od začiatku a vydržali v najťažších chvíľach, keď bolo najťažšie.

Niektoré zmeny sa už realizujú alebo čakajú na realizáciu, pričom ich výsledok v starostlivosti o ortopedicko-traumatologických pacientov závisí od štrukturálnych zmien. Počet ambulantných dní sa zvýšil z pôvodných 4 na aktuálnych 10, pričom 3 dni sú už v Žiari nad Hronom. Na oddelení prebiehajú stavebné práce v rámci Plánu obnovy a odolnosti SR, pričom by sme mali disponovať približne 40 lôžkami, s predpokladaným ukončením výstavby v druhej polovici roku 2025. Od marca 2025 budú k dispozícii dve moderné zrekonštruované operačné sály a urgentný príjem je momentálne v štádiu riešenia.

Jedným z mojich cieľov bolo, aby k nám obvodní lekári posielali aj pacientov z iných okresov a sami boli osobne presvedčení o našej kvalite, lebo chcú pre svojho pacienta len to najlepšie. Veľmi sa teším z toho, že sa to podarilo, pretože pacienti už ku nám chodia nielen z domovského okresu, ale aj z okolitých okresov. Ortopedickí pacienti, ktorí potrebujú plánovanú TEP, k nám prichádzajú prakticky z celého Slovenska.

Ďalší úspech, ktorý môžem spomenúť, je, že naši vlastní zamestnanci alebo ich rodinní príslušníci sa nechávajú operovať priamo u nás, čo je dôkazom, že veria v kvalitu našich služieb.

Povedzte nám teda konkrétne, čo priniesla spolupráca nemocníc AGEL Zvolen a Žiar nad Hronom?

Spolupráca nemocníc a predovšetkým odborného personálu priniesla množstvo výrazných zlepšení v nemocnici v Žiari nad Hronom. Prvým významným krokom bolo rozšírenie počtu ambulantných dní v ambulancii úrazovej chirurgie o 3, z ktorých 2 dni sú špecializované ortopedické. Tým sa otvorila možnosť plánovania TEP v Žiari nad Hronom, kde predtým neexistovala ortopedická ambulancia, ktorá by túto službu ponúkala.

Ďalším zlepšením je, že pacienti, ktorí sú hospitalizovaní v Žiarskej nemocnici a nemôžu byť tam operovaní, sú preložení na naše oddelenie vo Zvolene, kde ich operujeme do 24 až 72 hodín. Predtým museli čakať na prevoz do fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici, čo znamenalo čakanie na prevoz a odďaľovanie ich operácie a liečby. V neposlednom rade sme v Žiari rozšírili operačnú kapacitu o dva dni, čo znamená, že naši kolegovia operujú priamo v Žiarskej nemocnici rovnakými metódami a implantátmi, aké používame vo Zvolene. Tieto zlepšenia výrazne zvýšili dostupnosť a kvalitu ortopedicko-traumatologickej starostlivosti v regióne.

Prečo ste sa rozhodli byť lekárom?  Máte toto povolanie v rodine?

V rodine som jediný lekár. Definitívne rozhodnutie stať sa lekárom prišlo zhodou okolností v Anglicku. Počas štúdia na gymnáziu som absolvoval študijný pobyt v Londýne. Tu som chodil do práce aj do školy súčasne. Pochádzam zo skromných rodinných pomerov, a to mi pomohlo prežiť. Ako 18-ročný som bol odkázaný na seba. Na deň som mal asi 2,5 libry na jedlo. Tu som sa stretol prvýkrát v živote s tým, aké je to jesť od hladu vyradené banány. Banány vedia dobre zasýtiť a majú veľa vitamínov. Vypomáhal som si, ako som vedel. Robil som aj u Pakistanca, kde som prezúval pneumatiky a paralelne roznášal letáky na pizzu, samozrejme, doobeda som chodil do školy, lebo som sa chcel naučiť angličtinu. Snažil som sa všemožne pracovať aj študovať, spával som iba pár hodín denne. V tomto „osudovom rozpoložení“ som sa rozhodol, že budem lekárom.

Medicínu som začal študovať v Bratislave, tam som absolvoval prvé dva roky. Ale to mesto mi vôbec nesedelo. Potom som prestúpil do Martina, tam sa dala skĺbiť medicína aj voľnočasové aktivity. Som z Podlavíc v Banskej Bystrici, ale vyrastal som pri starých rodičoch v Lučatíne a v Slovenskej Ľupči.

V princípe som sa vlastne vrátil do rodného kraja.

A prečo padla voľba práve na ortopédiu-traumatológiu?  

Po šiestich rokoch štúdia sa musíte zaradiť do nejakého odboru medicíny. Už od 3. ročníka štúdia medicíny som bol popri štúdiu ošetrovateľom na urgente a mohol som si z väčšej miery financovať štúdium. Mám rád manuálnu prácu, akčné veci, a preto som začal na úrazovej chirurgii, neskôr ortopédia. Vybral som si to kvôli vlastnému presvedčeniu a nadšeniu kde sa spája anatómia/ fyziológia/ a biomechanika.

Čo by ste odkázali pacientom zo žiarskeho okresu?

Spolupráca medzi nemocnicami v Žiari nad Hronom a Zvolene priniesla významné zlepšenia, o ktoré sa stále snažíme a zvyšujú dostupnosť a kvalitu ortopedicko-traumatologickej starostlivosti v regióne. Pacienti zo žiarskeho okresu už majú lepšiu dostupnosť k špecializovanej starostlivosti, ako aj skrátené čakacie doby na operácie. Rozšírením ambulantných dní v nemocnici v Žiari a operačných kapacít v nemocnici vo Zvolene sa snažíme zabezpečiť, aby sa pacienti dostali k odborníkom včas a dostali kvalitnú starostlivosť, ktorú potrebujú.