O nemocnici

28.10.2025

MUDr. Marcela Beerová je primárkou rádiológie v AGEL Mammacentre sv. Agáty v Banskej Bystrici a zároveň vedie oddelenie rádiológie v Nemocnici AGEL Žiar nad Hronom. V medicíne pôsobí viac ako tri desaťročia a patrí k rešpektovaným odborníkom v oblasti rádiológie. V rozhovore hovorí o svojej ceste k medicíne, výzvach spojených s prácou, o veľkých zmenách v rádiológii, ale aj o tom, čo jej prináša najväčší relax mimo nemocnice.

Čo vás priviedlo k medicíne a prečo ste si vybrali práve rádiológiu?

Ani presne neviem, prečo, ale od útleho detstva som sa vždy hrala na doktorku, čo mám od svojich starých rodičov a rodičov. V mojom živote jednoducho prirodzene vyplynulo, že budem lekárka. Nikdy som neuvažovala o inej ceste. Pamätám si, ako som môjmu dedovi pichala „injekcie“ a on zakaždým urobil: „tssss“. To mi utkvelo v pamäti dodnes.

Na základnej škole aj na gymnáziu som mala jasný cieľ, chcela som študovať medicínu. Prvý rok ma neprijali, hoci som urobila prijímačky. Vtedy však bez „robotníckeho pôvodu“ a rodičov v strane to bolo veľmi ťažké. Druhý rok sa to zopakovalo, až napokon na ministerské odvolanie ma vzali. Štúdium som ukončila bez problémov, počas šiesteho ročníka sa mi narodila dcéra. Rok som bola na materskej a potom som si musela hľadať prácu.

Lákali ma chirurgické odbory, ale v tom čase bolo takmer nemožné, aby žena robila chirurgiu. Zvažovala som ambulanciu všeobecného lekára na poliklinike, už som mala všetky papiere, ale doma ma manžel (kardiochirurg) a svokor (infektológ) presvedčili, že by to bolo časovo a rodinne nezvládnuteľné. Vtedy sa hovorilo o tom, že súkromní lekári budú dostupní dvadsaťštyri hodín denne v týždni, čo sa nakoniec nezrealizovalo, možno aj na škodu. Nakoniec som prijala miesto na röntgene v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Tam som vyrástla, veľa sa naučila a som za to vďačná.

V roku 2010 nastal zlom. Mala som odrobené roky, ale čoraz ťažšie sa zvládali služby. Rozhodla som sa preto nastúpiť do AGEL Mammacentra sv. Agáty v Banskej Bystrici a venovať sa len rakovine prsníka. Predtým som robila všetky druhy vyšetrení, bavilo ma to, ale únava rozhodla. Dnes som spokojná, že som tu.

Dá sa teda povedať, že vy ste si nevybrali rádiológiu, ale ona si našla vás?

Asi áno. Už si presne nepamätám, či to bol môj svokor alebo manžel, kto mi sprostredkoval stretnutie s primárom rádiológie. Dohodli sme sa a po roku materskej som nastúpila na rádiológiu.

Čo považujete za svoj najväčší úspech v kariére?

V Nemocnici AGEL Žiar nad Hronom kladiem dôraz na kvalitné CT vyšetrenia a čo najkratšie čakacie termíny. Pacienta vieme vyšetriť zo dňa na deň alebo do týždňa, a to s dôrazom na kvalitnú diagnostiku. Možno práve v tejto chvíli je pre mňa väčším úspechom než Mammacentrum práve Žiar nad Hronom, pretože tam bolo treba oddelenie doslova postaviť na nohy. Ak v nemocnici zatvoríte rádiológiu, prakticky tým končí, bez základných zobrazovacích vyšetrení sa dnes fungovať nedá. My sme to zvládli, situáciu sme stabilizovali. Nebola to len moja zásluha, ale aj spolupráca s vedením nemocnice, vďaka ktorej sa nám podarilo získať kvalitných ľudí a ďalší prídu.

Ako relaxujete po náročnom dni v práci? Čo vás nabíja energiou?

Priznám sa, často prídem domov, zapnem pracovnú konzolu a ešte popisujem mamografie pre ďalšie dve zariadenia, lebo nemá kto. Dokedy to takto vydržím, neviem, ale zatiaľ to zvládam. Okrem toho mám svoju záhradu a kvety, tam si viem vybiť energiu a zároveň načerpať novú. Domáce práce ako upratovanie, varenie či žehlenie považujem za súčasť života, nie za relax. Skutočným oddychom sú pre mňa dve obdobia v roku, týždeň lyžovačky v januári a potom letná dovolenka. Vtedy naozaj vypnem, načerpám sily a spoznávam svet.

Vašou vášňou je cestovanie. Poviete nám o tejto vašej vášni viac?

Na Slovensku často počúvame, akí sme chudobní a ako nič nemáme. Môj 30-ročný syn mi raz povedal: „Mami, pokiaľ máš strechu nad hlavou a jedlo v chladničke, si bohatšia ako milióny šudí vo svete.“ A to je pravda.

Svet je krásny, ale je chudobný a my si naozaj nevieme predstaviť, čo je tá chudoba Videla som to opakovane v mnohých krajinách. V porovnaní s tým sa na Slovensku máme lepšie, než si myslíme. Sme úplne niekde inde ako mnohé krajiny na svete. Ľudia inde často hladujú, nemajú prácu, deti sú špinavé a choré, nemajú čo jesť. Každému, kto narieka nad svojím životom, by som dopriala aspoň jednu cestu do takejto krajiny, aby pochopil, že ak má čo jesť, má auto a môže si kúpiť banán či jogurt, patrí medzi šťastnejších ľudí.

Aké krajiny ste navštívili? Kde ste mali najsilnejší zážitok, alebo kde sa vám najviac páčilo?

Každá krajina je iná a naučila som sa ich neporovnávať. Všade je niečo krásne a niečo menej príjemné. Vždy sa snažím pripraviť na krajinu, kam idem a rešpektovať ich pravidlá. Ak mi v Indonézii povedia, že do mešity musím ísť so zahalenými ramenami, rešpektujem to. Ak mi nepodajú alkohol, tiež to prijmem.

Prešla som mnohé krajiny, bola som v Ázii, v Afrike, v Spojených štátoch, v Mexiku. Za najchudobnejšiu krajinu, ktorú som zažila, považujem Venezuelu. Indiáni na Orinoku majú postavenú chatrčku, ktorá má štyri koly a strechu z vlnitého plechu. Majú drevenú podlahu a to je všetko. Možno majú dva hamaky. Majú svoju loďku, ktorá sa podobá takej predĺženej orechovej škrupinke, v ktorej sedia so svojimi deťmi. Je jedno, či prší, či neprší. Vylovia si rybku a tam po Orinoku sa vozia. Tí ľudia nemajú žiadne emócie. Oni sa nevedia usmiať, nevedia plakať, oni proste sedia, pletú si svoje košíčky a to je všetko.

Prejdime ešte k vašej špecializácii. Zmenila sa diagnostika za posledné roky?

Áno, určite. Technika ide míľovými krokmi dopredu, či už ide o sonograf, mamograf alebo CT. Keď som nastúpila do práce v roku 1993, CT bolo ešte len v začiatkoch. Dnes si už ani neviem predstaviť pracovať na prístroji z tej doby. Rozdiel je obrovský, dávky žiarenia sú nižšie, obrazy oveľa kvalitnejšie a máme softvéry, ktoré umožňujú obraz otáčať, zväčšovať a detailne spracovávať.

Podobne sa zmenila aj mamografia. Prechod z analógových prístrojov na digitálne znamenal, že dávka žiarenia klesla minimálne o tretinu a kvalita obrazu je neporovnateľná. Kedysi sme mamografie vyvolávali v automatoch na štyroch snímkach a hodnotili na negatoskope. Dnes je to úplne iný svet.
Mnohé vyšetrenia, ktoré boli kedysi bežné, napríklad žalúdok s baryovou kašou, dnes nahradili CT alebo MR. Rovnako klasická angiografia sa už roky nerobí, pretože máme modernejšie metódy. Posun je obrovský, v kvalite, rýchlosti aj spoľahlivosti diagnostiky.

Aká je vaša obľúbená kniha alebo film?

Mojím obľúbeným autorom je Steve Berry, doma mám celú zbierku jeho kníh. Sú to detektívne príbehy, čo ma veľmi baví, pretože ja nie som romantický typ, som skôr realista. Všetky jeho knihy mám prečítané. Z filmov by som určite vyzdvihla klasiku Vtedy na Západe.

Posledná otázka: odporučte nám jednu krajinu, ktorú by mal človek navštíviť.

Každú, v ktorej som bola, pretože každá je niečím jedinečná, naozaj neviem vypichnúť jednu. Teraz ma čaká moja vysnívaná destinácia. Mali sme túto dovolenku absolvovať už v roku 2020, ale s príchodom covidu to nebolo možné. Odlietame do Afriky, kde pôjdem už tretíkrát. Teraz ideme do Ugandy, Kene a Tanzánie. Afriku milujem, pretože je ešte stále autentická, hoci sa aj tam časy menia.

Afrika je pre mňa najviac o prírode a zvieratách, aj preto už nedokážem ísť do zoologickej záhrady, lebo po skúsenostiach z národných parkov to nedokážem vnímať rovnako. Ale úžasné spomienky mám aj na Venezuelu, výstup na Roraimu, kúpanie pod najvyšším vodopádom sveta Salto Ángel. Alebo Machu Picchu, ktoré bolo fascinujúcim zážitkom.

Samozrejme, aj negatívne skúsenosti patria k cestovaniu. Vo Venezuele nás vykradli trikrát, v Namíbii raz. Napriek tomu na tieto zážitky spomínam len v dobrom, pretože som stretla množstvo zaujímavých ľudí a nadviazala priateľstvá, ktoré pretrvali aj po návrate domov.